História

V publikácii venovanej synagógam Slovenska sa píše:
„Za najväčšou synagógou na Slovensku sa musíme vydať do srdca Novohradu – Lučenca. Napriek tomu, že je obklopená panelákmi a chátra, pôsobí ohromujúcim dojmom.“

V súčasnosti tento citát ešte stále platí, ale našťastie už bez slova „chátra“, je čiastočne obnovená. Predkladané spracovanie témy sprostredkuje čitateľovi doteraz neznáme informácie o víziách a osude obnovy tejto famóznej stavby v dobe, keď patrila mestu Lučenec a jeho právnym predchodcom (napr. MNV – mestský národný výbor Lučenec).

Synagóga ako centrum náboženského a verejného života židovskej obce mala pôvodne tri nosné funkcie – bola miestom náboženských obradov, školou náboženských zákonov a miestom verejných rokovaní. Pokiaľ nie je v stavbe prítomná Tóra a nevykonávajú sa v nej náboženské úkony, nie je už posvätným miestom. Výstavba, hierarchické usporiadanie, vybavenie, je prísne tradičné a predpísané náboženským zákonom Halachou.

Posledným mementom židovského ghetta (štvrti) v Lučenci zostala synagóga. Príbeh synagógy začal pre mňa 28. apríla 2000, keď sa mi podarilo s fotografom Michalom Hankom na fotografiách zdokumentovať aktuálny stav zničeného interiéru. Ešte sme zachytili posledné vstupné drevené dvere s mosadzným soklovým chráničom a kovové zábradlie schodísk. Nezachránila som ich, skončili na smetisku a v zberných surovinách. Postupne som začala zhromažďovať údaje, materiály viažuce sa k stavbe. Motiváciou boli aj stretnutia s Jurajom Ernstom zaujímajúcim sa o židovské pamiatky v Lučenci a reštaurátorom, lokálpatriotom Miroslavom Janštom, ktoré vyústili do žiadosti mestu Lučenec o odkúpenie, prípadne dlhodobý prenájom synagógy. Neuspeli sme. Mesto Lučenec ju v roku 2002 predalo inému záujemcovi, ktorého prezentované, podľa mňa nereálne ciele len zintenzívnili moje angažovanie o jej záchranu.

V archívoch rôznych inštitúcií som vypátrala informácie o plánoch obnovy a využitia synagógy od konca 40. rokov 20. storočia.

V priebehu roka 1948 ponúkla Židovská náboženská obec (ďalej „ŽNO“) v Lučenci synagógu mestu Lučenec na predaj. K samotnému predaju došlo v decembri roku 1948. Kúpna cena bola stanovená na 2 108 294,30,- Kčs. Z tejto sumy mesto vyplatilo dlžobu 1 600 000,- Kčs Investičnej banke, národný podnik Praha (prevzala agendu Zemskej banke v Prahe), ktorej bola daná synagóga ako zábezpeka už v roku 1928. Zvyšnú sumu 200 000,- Kčs dostala ŽNO. Podľa kúpnej zmluvy ŽNO uvádzala dôvody odpredaja: stavba synagógy, na výstavbu ktorej si zobrali úver bola vojnou poškodená a neboli schopní ju opraviť; „konečne odpredáva odprevádateľka (ŽNO) synagógu preto, lebo následkom rasovej perzekúcie počet členov klesol na 1/10-nu a tomuto počtu vyhovuje aj druhá menšia, v meste jestvujúca synagóga“. Mesto Lučenec v dôvodovej správe uvádza, že túto stavbu kupuje preto, lebo „kúpa je výhodná, nakoľko za lacný peniaz mesto prijde k hotovej budove, vystavenia ktorej by vyžadovalo dnes 20 000 000,-Kčs.“ Z tohto obdobia sa zachovali podrobné zamerania a výkresy exteriéru, interiéru stavby so zakreslením mobiliáru. Autorom zameraní a grafickej dokumentácie bol mestský technický radca Ing. Pohronský. Zaznamenal kapacitu synagógy na 442 sedadiel pre ženy a 600 sedadiel pre mužov. Na ženskej empore boli nad časťou foyeru (predsiene) sedadlá na stupňovitých plošinách. Niektorý autori omylom toto zameranie uvádzajú ako originály projektov L. Baumhorna.

Leopold (Lipót) Baumhorn, projektant „krásnych synagóg v Uhorsku“, nebol nováčikom. V porovnaní so synagógou v Segedíne (Szegede), ktorá je vyvrcholením jeho architektonickej tvorby je synagóga v Lučenci jeho poslednou veľkolepou realizáciou. Synagógou v Segedíne architekt naplnil všetky invencie inšpirované orientálnou architektúrou, naplno rozvinul architektonickú a dekoratívnu tvorivosť. Počas svojej tvorby preferovaný okázalý orientálny princíp „horror vacui“ (strach z prázdnoty), v Lučenci skromne zjednodušil do architektonickej podoby so zachovaním autorského rukopisu. L. Baumhorn pravdepodobne ku koncu svojej aktívnej tvorby prechádzal k striedmym formám vychádzajúcim z „národných štýlov“. Synagóga bola postavená za sumu 1 400 000,-Kčs a jej výstavba trvala necelých 18 mesiacov.

Osud synagógy negatívne ovplyvnilo dianie v 50. rokoch 20. storočia. Záujem obchodného národného podniku VESNA v roku 1951, využívať objekt na skladové priestory mesto ešte odmietlo z dôvodu, že stavbu plánovalo prestavať na mestské divadlo a koncertnú sál.

V roku 1956 sa Výkupný podnik n. p. sťažoval rade MNV Lučenec na nevhodné využitie synagógy, podobne ako budovy bývalého kina APOLLO ako sklad obilia a požaduje jej uvoľnenie pre verejné účely.

Pravdepodobne sa stavba v rokoch 1948 až 1980 využívala ako sklad obilia Poľnohospodárskeho nákupného závodu a podľa útržkov správ bola vo veľmi zanedbanom stave.

V roku 1962 MNV Lučenec plánovalo rekonštrukciu a adaptáciu na kultúrno – estrádne a telovýchovné účely, o čom svedčí vyjadrenie Okresnej vodohospodárskej správy v Lučenci k napojeniu objektu na vodovod a kanalizáciu.

Rekonštrukciou synagógy v Lučenci sa v ročníkovej práci v školskom roku 1965/66 zaoberali aj študenti piateho ročníka VŠ J. Bahna a P. Ďurica v rámci predmetu rekonštrukcia a ochrana stavebných budov. Úlohou bolo rekonštruovať priestor na viacúčelovú halu. Autori skonštatovali, že investorom zadané podmienky na halové športy, všestranné účely, koncerty, usporiadanie veselíc a plesov, ľudové zhromaždenia, výstavy, trhy, mládežnícke podujatia a zjazdy sú realizovateľné. Do návrhu nevedeli začleniť ihriská väčších rozmerov hlavne pre basketbal. Návrh koncipovali tak, aby sa v čo najmenšej miere zasahovalo do exteriéru, iba na priečelí by sa „objavili veľké sklenené vstupné dvere so závetrím“. Zo vstupného foyeru by sa sprístupňovali sála, balkón, šatňa a WC. Sála bola v návrhu riešená v modernom štýle, zodpovedajúcom novej prevádzke. V západnej časti sály navrhovali umiestniť javisko. Priestor sály mali osvetľovať len okná druhého podlažia a nepriame osvetlenie, skryté za drevenými obkladmi. Na poschodí uvažovali so sedením v boxoch. Priestor nad foyerom mal byť využitý na kuchyňu s priamou nadväznosťou na bar.

Záverom sa pohoršovali nad súčasným užívaním stavby ako skladu obilia, a že „táto stavba ostala tak dlho nepovšimnutá“.
V rámci plánovanej generálnej opravy synagógy realizoval z dôvodu prístavby Stavoprojekt v Banskej Bystrici v 1967 inžiniersko – geologický prieskum podložia. V tomto zámere sa mala pristavovať prízemná budova vstupov, sociálnych zariadení a výťahu. Spodná voda bola zistená v hĺbke cca 1 -1,50 m a ustálila sa na – 0,80 m pod úrovňou terénu. Vo vyhodnotení bolo stanovené, že pôda je vhodná, ale vztlaková podzemná voda je pomerne vysoko a treba s ňou počítať. V tom istom roku si Krajský projektový stav v Bratislave objednal posudok strešnej konštrukcie z dôvodu reštaurovania synagógy do pôvodného stavu. V decembri roku 1967 skonštatovali, že stavba má vytlčené okná, prederavenú strechu a lokálne poškodené murivo. Na streche boli evidentné poruchy a zatekania dažďovou vodou spôsobené črepinami granátov a strelami z čias II. svetovej vojny. V miestach zatekania boli na strešnej a stropnej konštrukcii zdegradované stavebné materiály. Vo vyhodnotení skonštatovali stav strechy, až na pár lokálnych poškodení ako veľmi dobrý.

V roku 1968 spracoval scénografický ústav Praha, architektonický ateliér pod vedením Ing. arch. Miloslava Maxa, návrh prevádzkovo-technického riešenia adaptácie synagógy na kultúrne a spoločenské stredisko mesta Lučenec. Tento návrh obsahoval aj scénické osvetlenie, scénické mechanizácie a priestorovú akustiku. V popise objektu konštatujú, že „ je to objekt poměrně mladý a svojí architektonickou hodnotou není obzvlášťě důležitý z hlediska ochrany.“ Výsledná štúdia riešila: „stará budova bude 3 podlažní, nepodsklepená. 2 podlaží probíhají po celém půdorysu objektu pouze zadní část za balkonem je 3 podlažní. Nová část /přístavba/ je 2 a 3 podlažní. Celá přístavba bude podsklepena. Přední nástupní část s restaurací je přízemní, boční přístavba má 2 nadzemní podlaží. Po konstruktivní stránce je přední část rozdělena na osový modul 2 x 12 m s dobetónovaním. Boční přístavba – která je konstruktívně jednotrakt a dispozičně dvojtrakt má rozpon 9 m.“

Konkrétny projekt bol spracovaný v roku 1969. Úpravou stavby bol poverený architekt Dr. Ing. Karol Chudomelka od investora Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti, strediska Banská Bystrica. V popise aktuálneho stavu uvádzal, že objekt ešte stále slúžil na uskladňovanie obilia a nebol doteraz upravovaný. Upozorňoval na stav strechy, na ktorej je nutné v čo najkratšom čase vymeniť strešnú krytinu.

V popise stavby zaznamenal, že „dlážka na prízemí je terazzová a z keramických dlaždíc, okrem apsidy, kde je palubovka. Schody majú umelo-kamenný povrch, podesty sú z liateho terazza. Dlážka empory je palubová. Krytina je na hlavných strechách aj na kopulách azbesto-cementová. Na kupolách je tvorená z malých eternitových šupín. Okná pokiaľ sa zachovali, sú z valcových oceľových profilov, jednoduché, zasklené farebným sklom do olova. Dvere sú výplňové s vyrezávanými lištami. Omietky sú štukové, bohato zdobené ornamentami zo sádry a keramiky. V značnom počte sú použité aj kamenné profilované články“. Ďalej zdôrazňuje, že „synagóga sa nachádza v centrálnej oblasti, nie je rušená dopravou – stojí v pomerne tichej ulici. Hmota stavby dominuje nielen bezprostrednému okoliu, ale hrá dôležitú úlohu aj v panoráme celého mesta a napomáha k vytvoreniu charakteristickej siluety Lučenca. Plochy okolo synagógy sú zastavané nízkou zástavbou, prevažne obytného charakteru. Podľa smerného územného plánu mesta Lučenca sa neuvažuje v blízkosti stavenište s výstavbou nových objektov.“

V samotnom návrhu riešil adaptovať objekt pre programové využitie od športových hier a súťaží halových športov, koncerty všetkého druhu, usporiadanie ľudových veselíc, plesov, ľudové zhromaždenia, politického, kultúrneho, športového, školského zamerania, výstavy, trhy pre obyvateľov s kapacitou cca 500-600 ľudí. K tomuto účelu predpokladal nutnú trojpodlažnú prístavbu, v ktorej situoval prevádzkové priestory. Vylučoval umiestnenie pomocných priestorov pod zemou, pre vysoký stav spodnej vody. Prístavbu riešil v severnej polohe objektu. Projekt riešil aj interiérové horizontálne spojenie do dvoch samostatných sál, ktoré by vytvoril prepojením empory. V apside navrhoval umiestniť nákladný výťah. V sále na poschodí riešil balkón, kvôli ktorému navrhoval odstrániť rabicový klenebný systém a realizovať rovný strop.

V 60. rokoch 20. storočia bola synagóga zapísaná v Štátnom zozname kultúrnych pamiatok pod ev. číslom Ss/455. V roku 1977 bola navrhnutá Slovenským ústavom pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody požiadavka na spracovanie Zásad pamiatkovej úpravy objektu bývalej synagógy v Lučenci. Z tohto zámeru už bolo zjavné, že je potrebné jej zachovanie, pretože „vykazuje umelecko-historickú a architektonickú hodnotu, spočívajúcu v jej architektonickom, slohovom výraze, pôvodnej dispozícii priestorov, základnom stavebno-konštrukčnom systéme a materiáloch“. Tieto fakty mali byť zohľadnené pri navrhovaných úpravách.

Archívne dokumenty ďalej odkazujú na rok 1982, kedy sa konali v Lučenci Majstrovstvá sveta v parašutizme a bolo nutné realizovať opravu niektorých pamiatkovo chránených stavieb, kalvínskeho kostola, synagógy, kaštieľov Lučenec – Vidiná a Podrečany. V tom istom roku rozhodnutím Ministerstva kultúry SSR č. 1463/82-32 bola synagóga vyradená z ústredného zoznamu pamiatok. V rámci asanačného plánu sa mala, tak ako okolitá zástavba priľahlých ulíc zbúrať, aby sa uvoľnilo priestranstvo pre výstavu panelových domov. Prispela k tomu aj výstavba hotela v jej bezprostrednej blízkosti. Vďaka iniciatíve niektorých jednotlivcov bol v roku 1985 Krajským ústavom štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Banská Bystrica vypracovaný Ing. arch. Jurajom Dobrockým návrh na zapísanie objektu „Synagóga Lučenec“, Adyho ul. č. 1 do Štátneho zoznamu nehnuteľných kultúrnych pamiatok, pod číslom 3507/0.

V roku 1990 poveril vypracovaním projektu rekonštrukcie a obnovy pamiatky synagógy Lučenec ONV (Okresný národný výbor) Lučenec Projektový ústav kultúry Bratislava. Predpokladaný termín na obnovu bol navrhnutý na 36 mesiacov (1992-1995) s finančným nákladom 69 887 000,- Kčs. Sprievodná správa uvádza, že objekt bol čiastočne rekonštruovaný. Opravy realizované v rokoch 1975 až 1980 sa zamerali na najnutnejšie zabezpečenie objektu pre využitie na skladové priestory. Od roku 1980 bol objekt bez funkčného využitia. Objekt bol vo veľmi zlom až havarijnom stave a vyžadoval urýchlené statické zabezpečenie niektorých porušených konštrukcií. Podľa statického posudku vypracovaného Ing. Ďuricom zo Stavoprojektu Banská Bystrica 27. júla 1985 budova nevykazovala poruchy zapríčinené nerovnomerným sadaním, čo svedčilo o správnom založení stavby.

V tomto čase už stál hotel Pelikán a okolitá komplexná bytová výstavba. V rámci urbanistického hľadiska sa mala sledovať nevyhnutná potreba organického zapojenia synagógy do nového funkčno-obsahového využitia. Prioritou boli prepojenie v polyfunkčných vzťahoch s priestorovými štrukturálnymi súvislosťami a ostatnou mestskou občianskou vybavenosťou.

V roku 1993 si mesto Lučenec objednalo tesárske práce na zabezpečenie stropu foyeru, zamurovanie všetkých vstupov do objektu, zaistenie hlavného vstupu proti vlámaniu, prečistenie dažďových zvodov a vyčistenie areálu od náletovej zelene a buriny v celkovej investícii 100 000,-Sk. V roku 1994 sa malo pokračovať v odvodňovaní stavby. V tomto istom roku firma PRODIS Bratislava vypracovala projekt statického zabezpečenia a zrealizovala prieskum zavlhnutia. V správe sa uvádza:

„Prieskumom a následným posúdením príčinných súvislostí medzi trhlinami v obvodovom nosnom murive juhozápadného schodiskového priestoru, druhom zeminy v základovej škáre a spôsobom jej ochrany voči zatekaniu sme dospeli k záveru, že sanácia základov nie je nutná.“ Tak isto konštatovali dobrý stav železobetónových konštrukcií a nebola potrebná ich sanácia. Poškodené boli klenby z dôvodu zatekania. V technickej správe určili postup najnevyhnutnejších prác a na navrhli „okamžite zabezpečiť odborné zobratie vzorov ešte existujúcej štukovej výzdoby s ich presným zameraním a zakreslením ich situovania do dokumentácie súčasného stavu. Okenné otvory zabezpečiť hustejšou oceľovou mrežou.“
V roku 1994 mesto Lučenec uznesením mestského zastupiteľstva č. 116/94 zriadilo „Nadáciu na záchranu a obnovu židovskej synagógy v Lučenci“. Pravdepodobne v tomto období mesto Lučenec získalo finančné prostriedky vo výške 5 000 000,-Sk zo stávkovej kancelárie MATES, ich použitie bolo rozdelené na dva roky. V roku 1996 už zo štátneho rozpočtu prostredníctvom „Pro Slovakia“ mesto dostalo 2 500 000,-Sk, z ktorých vlastník vykonal čiastočné opravy sanácie krovov a stropov za stánkom Tóry. Všetky práce mali byť realizované podľa návrhov firmy PRODIS Bratislava. Stavbu bolo potrebné uzatvoriť zamurovaním otvorov s výnimkou jedného vstupu. Pravdepodobne sa v tomto období vymenila aj strešná krytina za medený plech kladený v pásoch. Vymenili sa odkvapové žľaby a zvody a zaústili sa do kanalizácie.

V apríli roku 2002 vypracoval Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica, pracovisko Lučenec na základe žiadosti mesta Lučenec dokument „Zásady pamiatkovej ochrany Neologickej synagógy Lučenec“, v ktorom mapoval všetky dochované súčasti architektúry spolu s detailmi. Súčasne stanovil podmienky, za ktorých bude možné objekt rekonštruovať. Podkladmi elaborátu boli staršie merania a bohatá fotografická dokumentácia.

V tomto čase Juraj Ernst, Miroslav Janšto a Andrea Paučová v zastúpení mimovládnej organizácie NÁŠ DOMOV intenzívne rokovali o kúpe, prípadne prenájme synagógy, z dôvodu vytvorenia multikultúrneho európskeho centra. Mestské zastupiteľstvo odsúhlasilo 27. júna 2002 predaj synagógy firme AVANT a. s. za 100 000,-Sk. Znalecký posudok bol ku dňu 07. júla 2002 vypracovaný na čiastku 6 082 570 ,-Sk. V kúpnej zmluve podpísanej 20. novembra 2002 sa nový vlastník zaviazal realizovať vzdelávacie centrum prepojené na kongresové centrum Reduta, postupne s novými zámermi pre budovanie základnej infraštruktúry vysokej školy. Rekonštrukčné práce na objekte Synagógy mal ukončiť do konca roka 2006. Firma AVANT a.s. predložila v októbri 2002 KPÚ Banská Bystrica prvú štúdiu rekonštrukcie objektu spolu s priľahlými pozemkami. Štúdiu zastrešoval architekt Dr. Ing. Josef Hidasi. V sprievodnej správe popisoval cieľ obnovy s dôrazom na obnovu funkčnosti „aby budova – okrem realizácie oltáru – opätovne bola vhodná aj na občasné židovské náboženské obrady, bohoslužba“. Potrebné technické zázemie umiestil do existujúcej priestorovej štruktúry stavby. Zachoval veľkú centrálnu sálu zdôrazňujúc dominanciu kupoly. Vo foyeri umiestnil po stranách šatne. V sále boli riešené priestory s doplnkovou funkciou s možnosťou organizovania prednášok, besied, javisko situoval do priestoru bývalého stánku Tóry. Empory mali byť využité ako miestnosti a pracovne vedeckých pracovníkov. V tomto období zaujímalo vlastníka objektu aj „vyrovnanie“ Adyho ulice z dôvodu vysadenia pamätného parku. Zo západnej strany navrhoval „stĺporadie“ ukončujúce areál synagógy. Vlastník mal záujem aj o vytvorenie suterénu pod celou stavbou, s umiestnením zázemia.
Myšlienky: „Zanedbane a osirelo stojí budova Synagógy v Lučenci, akoby uprostred nejakej mestskej púšte. Samotná budova aj vo svojej schátralosti je impozantná, je mementom holokaustu, symbolom, ktorý odovzdáva živý odkaz, ktoré by nevedel lepšie vystihnúť žiadny umelec.“ sú niekoľkokrát opakované v rôznym materiáloch firmy AVANT.
V roku 2003 generálny riaditeľ AVANT a. s. Ing. arch. Juraj Dobrocký niekoľkokrát predkladal rôzne zámery obnovy synagógy. V tom istom roku vzniklo záujmové združenie právnických osôb UNIA CAPITOL s cieľom „podporiť vzdelávacie aktivity a kultúrno-spoločenský rozvoj regiónu Novohrad a zvlášť mesta Lučenec, najmä formou pomoci a podpory pri obnove, využití a prevádzkovaní synagógy v Lučenci v zmysle princípov regionálnej politiky EÚ.“ Do tohto združenia malo vstúpiť aj mesto Lučenec. Jednou z požiadaviek združenia bolo, aby sa mesto finančne a personálne zainteresovalo do prípravy a realizácie kultúrnych podujatí organizovaných za účelom získania finančných prostriedkov na obnovu synagógy, najmä predkladania projektov a čerpania fondov Európskej únie.

Po dvoch rokoch rôznych rôznorodých návrhov predložili kompetentným úradom projektovú dokumentáciu, už bez realizácie suterénu a doplnenia interiéru priečkami a v roku 2004 získali stavebné povolenie.

V tomto období sa už zaujímala o objekt Pamiatková inšpekcia Ministerstva kultúry a žiadala urýchlené konanie dotknutého štátneho orgánu voči vlastníkovi za zanedbanú údržbu. Sľúbené nápravy sa nikdy nerealizovali.

Mesto Lučenec vyzvalo v roku 2006 k plneniu zmluvných záväzkov najmä s ukončením rekonštrukcie synagógy. Rokovanie s vlastníkom sa začalo komplikovať kvôli transformovaniu firma AVANT na NEO-A.V.T. a. s.. Pamiatková inšpekcia MK SR v roku 2007 požadovala razantnejší postup voči vlastníkovi, avšak neúspešne, pretože sa firma NEO-A.V.T. a. s. dostala pod konkurzného správcu v Banskej Bystrici.